Kaviareň ako umelecké dielo

Občas život prehradí nečakaná, zväčša nepríjemná skúsenosť, ktorá pred vás postaví tvrdú otázku ako ďalej. Mne sa niečo podobné prihodilo prednedávnom. Zrádzalo ma zdravie a mnoho všedného sa odrazu scvrklo na výnimočné. Tých niekoľko týždňov neutíchajúceho napätia mi nedalo vydýchnuť, ale opäť sa prejavila podstata mojej nátury. Nech sa deje čokoľvek, nebudem fňukať. Našťastie mali lekári pre mňa skôr dobré správy, a tak som hľadala niečo, čo by ma zase poriadne nakoplo.

Vediem síce úspešnú poradenskú firmu, ale aj opojný úspech môže po čase získať pachuť rutiny. Ešte ako dieťa ma fascinovalo pomáhať mame v kuchyni, najmä keď u nás sedeli hostia. Otec pracoval na vysokom poste, takže o návštevy núdza nikdy nebola. Rada som pobehovala v bielej naškrobenej zásterke, usmievala sa a roznášala lyžičky alebo tanierky. Všetci ma chválili, hladili po vlasoch a mne sa nikdy nechcelo ísť spať. No a práve tieto spomienky z detstva ma priviedli na myšlienku, že obavy z choroby najlepšie vypoklonkujem návalom novej práce a poriadnym nápadom. A tak som sa rozhodla: konečne si zariadim vysnívanú kaviareň.

S peniazmi, našťastie problém nebol, vhodné priestory mi vytipoval partner, a tak na stole ostala iba jedna zásadná myšlienka. Bude to skôr typ moderne poňatej viedenskej kaviarne alebo spravím niečo ako parížske bistro, či podnik typu brasserie? Keďže som si nebola celkom istá, napadlo ma osloviť jednu z agentúr, ktoré s mojou firmou spolupracujú, aby mi pripravili menší prieskum trhu a pomohli v orientácii. A poviem vám, bolo to navýsosť poučné a zábavné čítanie.

Káva sa do Európy dostala z Turecka vďaka talianským obchodníkom. Nakoniec Benátky majú dodnes tie najprestížnejšie kaviarne na kontinente. Jednou z najoceňovanejších, a zrejme preto najdrahších je Café Florian, ktorá vznikla už v roku 1720 na námestí sv. Marka, kde ju nájdete i dnes. Znalci ju zaraďujú medzi najstaršie kaviarne na svete. Rada potvrdzujem, že káva je tu fantastická. Ďalším európskym kaviarenským pupkom bol Paríž, kde sa aj v tomto okamihu ponúka skvelá káva v bezpočte veľkých, malých, obyčajných aj exkluzívnych kaviarní. Napísaným kráľom však bola a ostáva Le Procope, café s nádychom sladkého parížskeho života, a to už celé storočia.

Anglicko a káva sú v tomto mojom rozprávaní zvláštnym prípadom. Nadšenie pre novoobjavený nápoj pretavili v 17. storočí študenti dokonca na Oxfordský klub kávy a boom kaviarní bol nazadržateľný. Po zhruba 100 rokoch sa však do popredia začal dostávať čaj  a z kávy sa stala „obyčajná“ súčasť spoločenských posedení. Zostalo tak dodnes.

Veľmi ma zaujala a milo prekvapila téma kaviarní v neďalekej Viedni. Trochu zavádzajúci, a dnes už vlastne vtipný názov vôbec prvého takéhoto podniku, svedčí o tom, že káva to na začiatku nemala ľahké. Prvá kaviareň dostala úsmevné meno U modrej fľaše a otvorili si ju istý vojak – Kolschitzky, údajne poľského pôvodu. Priestory a povolenie mu  boli udelené ako ocenenie jeho zásluh vo víťaznej bitke proti Turkom v septembri roku 1683. Keďže porazená turecká armáda nechala pod hradbami mesta množstvo vriec s kávovými zrnami, podnikavý vojak rozbehol mega biznis s kávou. Pán Kolschitzky to však najprv nemal nijako ľahké, lebo káve nebol naklonený panovnícky dvor, ba ani viedenská verejnosť. Horká, až trpká chuť kávy vtedy skôr odpudzovala, ako lákala. Pravda, dnes už má Viedeň povesť mesta so skvelou kávou a špičkovými kaviarňami. Nakoniec, aj sám veľký Beethoven, ktorý prežil podstatnú časť života v tomto meste, bol milovníkom tohoto čierneho, osviežujúceho zázraku.

A prečo tu hovorím o káve ako výnimočnom európskom fenoméne? Možno práve teraz nastal čas, keď sa patrí zdôrazniť iný, ako len prvoplánový rozmer charakteru kaviarne. Kaviarne sa totiž postupom rokov a striedajúcich sa generácií stávali nielen miestom, kde sa dá vypiť dobrá káva a niečo malé zahryznúť, ale získavali dovtedy napoznaný rozmer intelektuálneho útočišťa umelcov, hudobníkov, vzdelancov, ale aj rebelov a vyznačov spoločenských zmien. A podobnú kaviareň s nezameniteľným, slobodným duchom Európy a jej umenia som si pre seba vysnívala. Na druhej strane som si bola vedomá, že súčasným trendom kaviarní je prítomnosť internetu, mladých chatujúcich ľudí a turistov. Inými typmi sú poetické druhy kaviarní – literárne, či literárne-kultúrne kaviarne. Všetky tieto charakteristiky bolo teda treba brať do úvahy a počítať s nimi.

Keďže som si na rozhodnutia podobného typu priveľmi netrúfala, poprosila som o radu niekoľkých dobrých priateľov, medzi inými aj môjho partnera, majiteľa IT spoločnosti. Zhodli sme na tom, že v kaviarni celkom postačí výkonná wi-fi, takže kupovať samotné počítače nebude potrebné. Napokon, väčšina ľudí dnes už využíva hlavne tablety, smartfón alebo nosí so sebou notebook. Priznávam, uľavilo sa mi. Veľkou a tajnou túžbou totiž bolo, že  v kaviarni vytvorím priestor pre svet literatúry a umelecké prezentácie.

Priestor mojej kaviarne disponuje atraktívnou galériou, kde sa dá naozaj nerušene sedieť a hovoriť – stačí len vystúpať po niekoľkých schodoch. Práve toto miesto som v duchu videla ako skvelé zázemie pre najrôznejšie autorské čítania, literárne besedy alebo autogramiády spojené s krstom dobrej knihy. Navyše, niekoľko mojich výborných a dlhoročných priateľov naplno žije tvorivou literatúrou, pričom často publikuje, a tak si myslím, že keď mám možnosť originálnym spisovateľom alebo básnikom pomôcť, veľmi rada to urobím. Mimochodom, čítam nesmierne rada a kniha patrí medzi moje lásky už od detských rokov.

No, potiaľto mi to s výdatnou pomocou blízkych ľudí ako-tak šlo, ale jedného dňa som stála pred rozpínajúcou sa, veľkou otázkou, ako všetky tie lákavé predstavy a nápady premeniť na realitu. Kontakty na pár ľudí som síce mala, a pribúdali ďalšie, ale takmer všetky videné prezentácie, skice a riešenia, ma oslovovali iba málo, dokonca vôbec nie. Ani jeden z konceptov vo mne nedokázal vzbudiť to pravé nadšenie a neodolateľnú chuť uvidieť ho dokončený a skúsiť ho na vlastnej koži.

A práve v tých dňoch som mala schôdzku s dávnym priateľom, výnimočným básnikom. Slovo dalo slovo a téma sa zvrtla aj smerom k interiéru plánovanej kaviarne. Keď odo mňa počul, že plánujem vytvoriť intímne zázemie pre literátov, jeho oči sa rozšírili. Sme ako brat a sestra, takže básnikovo nadšenie ma úprimne potešilo, a to nehovorím o nečakanom fakte, že mi ponúkol sprostredkovať schôdzku – ako sám povedal – s jednou super dizajnérkou, ktorá ti tu tvoju kaviareň rozsvieti. Doložil, že ju pozná dlho, že má za sebou skvelé veci a dokáže sústredene počúvať, a to u mňa rozhodlo. Nemám totiž ktovieakú dôveru voči ľuďom, ktorí vlastnú tvorivosť a nápady – občas môžu byť dobré a originálne – prezentujú skôr sami sebe a klient je pre ne len vďačným divákom. V takom prípade sa asi nedá hovoriť o spolupráci a výsledky, ak sa časom dajaké dostavia, nebývajú ktovieako presvedčivé.

Takže som mala v dlani kontakt na spoločnosť ORIGINE INTERIER DESIGN, návrh interiéru reštaurácie Bratislava, dizajnový nábytok  a pani Pavlínu Lipkovú, no pred sebou vcelku neľahkú úlohu. Stretnutie som nijako nedokladala, lebo som bola – ako typická žena – dosť netrpezlivá, a zároveň ma lákalo spoznať reakcie skutočného profesionála na všetky moje nesúrodé predstavy, nápady a želania. Iste, čo-to som si pred prvou schôdzkou s pani Lipkovou prešla a mala som z jej prác a nápadov viac ako dobrý pocit. Jej realizácie, myšlienky a koncepty boli štýlovo čisté, jedinečné a vždy originálne. Nemohla som sa teda dočkať.

Naša schôdzka bola vlastne presne taká, akú som si v duchu predstavovala. Uvoľnená, plná pohody, zaplnená nápadmi a rozumnými finančnými a termínovými návrhmi. Veľmi rýchlo sme našli spoločnú reč. Zhodli sme sa, že interiér bude reprezentovať osobitý štýl, pričom bude vyvážene kombinovať klasické a moderné prvky, no zároveň zostane vzdušný a útulný. Odrazu som videla som pred sebou to, čo si moje vedomie dovtedy len matne a celkom neisto rysovalo.

Ak sa dnes postavíte doprostred interiéru mojej klasicky modernej a štýlovej kaviarne, môžete s pokojným svedomím konštatovať, že v nej prevláda iba krása, jedinečnosť a cit pre detail. Pani Lipková premyslela každý svoj krok úplne dokonale – od stropu až k samotnej podlahe. Neskromne, a vlastne hrdo a pyšne dodávam, že každý kút tohto miesta je v niečom osobitý a skutočne zaujímavý.

Začnime napríklad už pri vyššie spomínanej podlahe. Je bezpochyby výrazná a vizuálne nezameniteľná. Vznikla z veľmi odolného materiálu a bezprostredne po položení získala punc dominantnosti v celej kaviarni. Hovorila som to mnohým, že sama od seba by som túto voľbu sotvakedy urobila. Neznáme riziko a málo vnútornej odvahy by ma spoľahlivo v rozlete zastavili. Aj v tejto chvíli som skutočne rada, že ma pani dizajnérka dokázala o tomto kroku presvedčiť a ja som jej – našťastie – uverila.

Alebo steny. Pani Lipková už pri prvých skicách zvolila teplé a neutrálne farebné odtiene, čo som až tak jednoznačne necítila. Jedna zo stien sa stala dokonca ďalším, vizuálne nesporne dominantným prvkom interiéru. Celá táto plocha je pôsobivo vytieňovaná, alebo ak chcete: odstupňovaná. Prechádza od tmavohnedej, až po telovú a svetloružovú farbu. Na takto upravenej stene potom visia plastické, jednofarebné plochy, akési minimalistické metafory okien-obrazov. Svojou svetloružovou farbou tieto plôšky kontrastujú so svetlohnedými smerovkami s nápismi svetových metropolí, čím odkazujú na slobodného ducha kontinentu a fenomén kávy v jeho dejinách. Vynikajúci nápad!

Pri pohľade na strop hostia uvidia pôsobivé tmavé rámy s motívmi prírodného výpletu. Jeho osobitý, takpovediac – naturálny motív – sa tu ale neobjavuje náhodne. Tento motív totiž naväzuje na tretiu dominantu priestoru, ktorú tvorí nádherné zábradlie lemujúce schodisko do galérie na poschodí. Pre mňa osobne, ale tiež pre mnohých návštevníkov, ide o vôbec najkrajší prvok celej kaviarne. Pani dizajnérka sa pri tomto svojom majstrovskom kuse, inšpirovala prírodnými prvkami a zábradlie dala zhotoviť z čierneho, matného kovu, čo následne schodisko i galériu výrazným, atraktívnym spôsobom povýšilo.

Téma nábytku umiestneného v priestore kaviarne bola pre mňa dosť nejasná už od samého začiatku, a trúfam si zdôrazniť – až nečakane zložitá. V žiadnom prípade som nechcela nič ťažkopádne, tvarovo nudné, či príliš uletené, no zároveň ma lákala viac tradičná, overená klasika v modernom poňatí.

Návrhy pani Lipkovej však naplnili všetky moje očakávania do bodky. Koncept totiž ponúkol kombináciu obľúbených a ikonických thonetiek, ktoré tvoria neodmysliteľnú genetickú výbavu kaviarní po celom svete s koženými kreslami v farbách horčice. Ten zážitok, keď boli stoličky a kreslá vedľa seba konečne rozmiestnené, by som vám dopriala zažiť. Odrazu sa ten vcelku zaujímavý, vizuálne zmenený priestor stal skutočnou kaviarňou, ožil a nadýchol sa. Tá, sotva poškvrnená, voňajúca novota, začala okolo seba potichu šíriť prísľuby budúcich vášnivých rozhovorov, mileneckých schôdzok a autogramiád krásnych kníh.

Galéria na poschodí dostala aj svetlé čalúnené kreslá, ktoré atmosféru každého literárneho večera dokonale dotvoria. Veľkým plus sa stalo riešenie sedenia pri stĺpoch. Pani Lipková ich veľmi nápadito a funkčne zakomponovala do priestoru, čím sa jej podarilo vytvoriť ďalšie, atraktívne miesta pre návštevníkov.

A nakoniec je tu svetlo, či skôr osvetlenie. Niet ani najmenšieho sporu, že v každom interiéri býva svetlo kľúčové, ale v kaviarni – verejnom mieste par excellence – hrá nezastupiteľnú, ničím nenahraditeľnú úlohu. Nielen preto, že sa chceme a musíme sa navzájom vidieť, ale najmä preto, že zásadným spôsobom modeluje a vyvoláva všetky farby emócií, pocitov a nenásilne dotvára ovzdušie priestoru.

Čakala som s napätím, aké zaujímavé riešenia pani dizajnérka prinesie. A priznávam,  nebola som v ničom sklamaná. Prízemie oživila jednak citlivo rozmiestenými bodovými svetlami, no predovšetkým veľkými lampami valcovitého tvaru z nerezovej ocele. Pomyslela som si: súlad medzi nebom a zemou je nastolený. Odlišný prípad predstavovala galéria. Dočkala sa síce tiež bodových lámp, ale hlavným zdrojom svetla je modré led podsvietenie, ktoré ladne, tvarom elipsy, kopíruje celú plochu stropu. Svetlo je navyše zapustené do bieleho podhľadu, čím zvýrazňuje vnútorný rozmer pohody a intimity.

S odstupom času a s jasným vedomím, že si moja kaviareň našla svojho spokojného hosťa, ma premyká niekoľko pocitov odrazu. V prvom rade uspokojenie, že umeleckú stránku veci mala v rukách pani Lipková. Precízna práca s materiálmi, svetlom, detailami a celkovou atmosférou premenila všedný, anonymný priestor na miestnosti s dušou a charakterom.

Na druhej strane sa ukázalo, že voľba galérie na poschodí ako zázemia pre literatúru a literátov, bola mimoriadne šťastným krokom. Umenie stelesnené interiérom a krehkým slovom básnika, tak stvorilo jedinečnú dušu celej kaviarne a prispieva k jej rastúcej obľube a vážnosti. Myslím si, že osud mi po zlom a zložitom období, opäť raz ukázal svoju prívetivejšiu tvár a vďaka kaviarni ma život začal zase tešiť.