Drevené lávky sa v poslednej dobe stali symbolom obľúbených japonských záhrad. Skromné mostíky ale patria k záhradám odjakživa, ako dokazuje napríklad séria Monetových obrazov z Giverny. A prítomnosť klenúcich sa drevených oblúkov v panoráme záhrady už dávno nie je podmienená prítomnosťou vody.
Zatiaľ čo v japonských záhradách plnia lávky funkciu skôr praktickú (slúžia ako pohodlná cesta cez vodnú plochu), európski architekti často využívajú len ich nevtieravý estetický vzhľad. Pokojné a príjemné záhradné zákutia môže tvoriť aj most umiestnený medzi vyvýšenými kvetinovými záhonmi alebo lávka preskakujúca suché kamenisté koryto.
Drevo sa hodí najlepšie
Najobľúbenejším materiálom na tvorbu záhradných lavičiek je bezpochyby drevo. Nemusí nutne ísť o exotické dreviny (massaranduba, jatoba a pod.). Bohato postačia aj domáce druhy, napríklad dub, agát, či ľahko opracovateľný smrek, ktorý je pri vhodnej úprave povrchu vysoko odolný proti prírodným vplyvom. Podľa orientálnej filozofie je navyše smrekové drevo nositeľom životnej sily. Vie dodať energiu po náročnom dni. A kde inde načerpať nové sily, než medzi sviežou záhradnou zeleňou?
Estetika vodnej záhrady by nemala byť narušená masívnymi konštrukciami. Zábradlie pre bezpečný prechod cez vodu by malo byť volené citlivo a s dôrazom na detail. Často stačí najvhodnejšiu cestu len naznačiť. Na to slúži nízke dekoratívne zábradlie alebo stĺpiky s pripevneným lanom. Vymedzujú priestor lávky, ale vždy neochránia pred pádom.
Ak s v priestore pohybujú deti alebo starší ľudia, malo by sa zo záhrady stať bezpečné zázemie pre radovánky pod otvoreným nebom. V takom prípade je vhodnejšie zvoliť pevné drevené zábradlie, slúžiace zároveň ako madlo pre bezpečný prechod. Po daždi môže byť drevo klzké a úplne tomu nezabráni ani jeho zdrsnenie. V blízkosti vodnej plochy tiež ľahšie namŕza a pád do studenej vody je v zimnom období obzvlášť nebezpečný.