ewita

Odrazu jej život pripadá krajší!

Megan je hlavnou hrdinkou novinky Nevypovedané od Abbie Rushtonovej. Je to romantický príbeh s kriminálnymi prvkami, ktorý má rýchly spád a výbornú zápletku. Tá čitateľa udrží v napätí do samého konca. Autorka sa v príbehu citlivo dotýka aj témy sexuality.

 

Megan nerozpráva.
Vlastne neprehovorila už niekoľko mesiacov.
Odháňa od seba ľudí, aj tých, na ktorých jej záleží. V hlave má uväznené niečo, čo nemôže, či skôr nesmie prezradiť…

Keď do školy nastúpi nová spolužiačka Jasmine, všeličo sa zmení. Jasmine je veselá, krásna a nesmierne utáraná dievčina.
Megan si to nevie vysvetliť, ale život jej odrazu pripadá krajší a zaujímavejší. Rada by zasa rozprávala a zdá sa, že Jasmine je ten správny dôvod, prečo začať.
No čo ak nájde svoj hlas a zároveň stratí všetko ostatné?

Vypočujte si úryvok z knihy
v podaní herečky Zuzany Jurigovej Kaprálikovej:

 

„Keď ju raz začnete čítať, nedokážete ju odložiť.
A pravdepodobne to nepôjde bez vyronenia sĺz.“
Sugarscape Book of the Month

Začítajte sa do novinky Nevypovedané:

Nevypovedane

Prvá kapitola

Pes sa topí. Oči podliate krvou má vytreštené, uši prilepené k hlave. Vbehnem do blata pri brehu a natiahnem sa za ním. Nenechám ťa tu zomrieť.

Pokúša sa vytiahnuť, ale smotanovú srsť má nasiaknutú vodou, jej váha ho ťahá ku dnu. Hovorí sa, že labradory sú dobrí plavci, ale tento je starý, sotva sa mu darí udržať sa nad hladinou. Hlava mu mizne pod vodou. Odrátavam jeden nádych. Nevynára sa. Druhý. No tak! Tretí. Vypláva na povrch, po tvári mu steká voda, kašle, snaží sa nadýchnuť.

Pohľady sa nám stretnú. Pes zo seba vydá pomalý zvuk, znie to ako smrknutie – celkom inak než pred chvíľou, keď sa lesom nieslo jeho hlasné brechanie. Vycítila som z neho strach, preto som rýchlo zišla z chodníka, predrala sa cez ostružiny a husté krovie, aby som zistila, kde je.

Vystriem k nemu ruku, privolávam ho k sebe. Pes sa znova pokúša plávať. Predné laby zatína do blatistého brehu, zadnými prudko kope. Nakloním sa dopredu, chladné bahno sa mi šmýka pod nohami, jeho zápach ma škriabe v krku. Takmer sa mu dotknem ňufáka, ale nemám ho za čo zachytiť. Stačilo by niekoľko centimetrov a dočiahnem mu na obojok. Hrozí však, že spadnem do vody za ním. Fúzikmi ma šteklí po ruke, v dlani cítim jeho horúci dych. Som tak blízko! Svaly ma bolia, kričia, trasú sa.

Ešte kúsok. Dokážeš to!

Pazúrmi naprázdno zahrabne do blata, zvezie sa späť do vody a zaskučí tak zúfalo, až mi zovrie žalúdok. Nie. Nevzdávaj sa. Prosím!

Posadím sa na päty, rýchlo sa obzriem za seba. Pred výhľadom z chodníka nás zakrýva hustý porast. Naťahujem uši, nádejam sa, že začujem kroky. Nič. Len mrmlanie vetra čeriaceho koruny stromov a nemotorné psie laby plieskajúce o vodnú hladinu. Mám ísť po pomoc? Neviem, čo mám robiť!

Znenazdajky začujem mužský hlas. Hlboký, trochu ustarostený. „Jasper!“ volá. „Jasper!“

Pes zvrtne hlavu, otvorí papuľu, aby zabrechal, namiesto toho prehltne poriadnu dávku vody.

Hlas prichádza z diaľky. Mohla by som ho ísť hľadať, ale nechcem nechať Jaspera samého.

Tu, pomyslím si. Sme tu.

Myšlienky nestačia. Potrebujem slová. Hromadia sa mi v mysli a derú sa hrdlom ako väzni, čo sa usilujú dostať na slobodu.

„Jasper! Jasper!“ Muž má očividne strach.

Moje slová sa valia von, cestou o seba zakopávajú.

Mužov strach sa mení na hnev. „Jasper, okamžite k nohe!“

Dokážem to.

Mysľou mi ako ostrá bodavá bolesť prenikne hlas. Nechcem ho počúvať, ale je taký silný, že preráža všetko naokolo.

Nedokážeš to, Megan. Naozaj to nedokážeš.

A potom, akoby nič, všetky slová zmiznú.

Z hrdla sa mi derie výkrik nefalšovanej frustrácie. Som beznádejný prípad. Poľutovaniahodný.

„Jasper!“

Jasper, poháňaný hlasom svojho pána, sa pripravuje na posledný pokus o záchranu. V okamihu som na bruchu, naťahujem k nemu ruky. Dobrý chlapec! Múdry psík.

S obrovským úsilím sa vymrští z vody, telo má takmer v polovici brehu. Obkrútim mu prsty okolo obojka a potiahnem. Takmer vykríknem, poriadne mnou šklbne. Niekoľko sekúnd sa moje telo kĺže bahnom ako v spomalenom filme, až kým sa nohou nezakvačím o kameň. Cítim vibrovanie v ramene, do členka mi vystrelí bolesť, ale dôležité je, že sme sa zastavili. Prsty nevládzu, uvoľňujem zovretie. Nie! Zvieram ich z celej sily, ale príšerne sa mi trasú. Stratím ho! Už ho neudržím!

Akýmsi zázrakom sa Jasperovi podarí vyvrhnúť nahor a prevrátiť ma na chrbát. Premočený pes sa mi celou váhou zvalí na hruď, vyrazí mi dych. Ležím v smradľavom blate, mokrý pes natiahnutý cezo mňa. Usmievam sa, zároveň lapám dych a po lícach mi stekajú slzy.

Jasper sa zo mňa zgúľa, otrasie sa, pokryje ma kvapkami špinavej vody. Potom sa zvalí na zem, ťažko dýcha. Zadíva sa na mňa, šklbne chvostom: naznačuje radosť. Poškrabkám ho po uchu. Zaborí ňufák do mojej dlane, oblizne mi ruku.

„Jasper!“ Muž tackavo vbehne na čistinku, hlas má zachrípnutý. Skloním hlavu, mokré vlasy mi zakrývajú tvár.

„Kristepane, Jasper!“ Kľakne si na trávu, rukami strapatí Jasperovu vlhkú srsť. „Nič ti nie je?“

Nie som si istá, či hovorí so mnou alebo so psom, ale je jasné, že ani jeden z nás mu neodpovie.

„Čo sa stalo?“

Prinútim sa zdvihnúť hlavu. Možno by som sa naňho mohla usmiať, lenže telo mám ako v okovách. Civiem naňho pomedzi premočené pramene vlasov.

„Nevedel sa dostať z vody?“

Mlčím.

„Neublížim ti.“

Hovorí vľúdnym tónom, ani ten však nedokáže prinútiť môj hlas, aby sa prejavil.

„Nemusíš sa ničoho báť.“

Ani ho neprekvapuje, že nerozprávam. Akoby to chápal. Hlúposť. Ako by mohol?

„Povieš mi, čo sa stalo?“

Nie.

„Nepočula si, že naňho volám?“

Iní ľudia by sa hnevali, on je len zvedavý.

„Je ti niečo?“

Chcem mu odpovedať. Pôsobí milo. Áno, vytisnem to slovo zo seba ako sotva znateľný plamienok. No je tam, zanecháva mi trpkú, zadymenú chuť na jazyku. Porazenecky prikývnem. Určite si myslí, že mi šibe.

Muž si povzdychne, ale nemieni sa tak ľahko vzdať. „Mám niekoho zavolať?

Pokrútim hlavou.

Ľahko ma chytí za plece. Stŕpnem, ale neodtiahnem sa.

„V aute mám nejaké uteráky. Ak chceš, môžeš ísť so mnou a trochu sa vysušiť.“

Ticho. Zavrtím hlavou. Nie.

Ďakujem, dodám.

„Tak fajn… nemal by som ťa tu nechávať samu, ale musím Jaspera odviezť domov.“

Vykuknem spoza záclony vlasov. Jasper sa celý trasie.

„Pomohla si mu, ak sa nemýlim. Ďakujem ti.“

Chcem odpovedať. Chcem sa mu poďakovať za to, že ma nenúti rozprávať, za to, že ma nezasypáva otázkami, ktoré sa mu celkom iste tlačia na jazyk, no muž medzitým zmizne v poraste.

Mysľou sa mi preháňa jediné slovo. Hlupaňa, hlupaňa, hlupaňa.

 

Nevypovedané: http://www.bux.sk/knihy/215958-nevypovedane.html