Už viac ako desať rokov vedieme spolu s mojim priateľom firmu, ktorá sa venuje najmä vývoju počítačových hier. Keď si spomeniem, ako sme kedysi začínali, ani sa mi nechce veriť, kam sme sami seba a náš nápad dokopali. Najprv sme sedávali u mňa v izbe, celé dni dusili dva staršie kompy a kopu veci riešili iba na kolene alebo na koberci. Objem spánku bol úmerný množstvu vypitej coly a krabice od pizze nám občas slúžili ako príručné šanony. Hlavne na prvé faktúry a upomienky.
Obaja sme sa zubami-nechtami bránili tomu, že sa jedného dňa zrejme zmeníme na konfekčne ušitú firmu, ktorá žije a zarába peniaze podľa istých pravidiel. Túžili sme po najmä nezávislosti a tvorivej robote, ktorá z nás neurobí ctených podnikateľov v našej brandži. Márna lásky snaha. Dialo sa to takmer samo od seba, až hrozivo samozrejme. Mesiac po mesiaci prichádzali zásadné zmeny. Bolo treba nových ľudí, nové stroje, nové priestory. Dávny mechanizmus zafungoval spoľahlivo a obrany proti nemu nebolo.
Bobtnajúca posádka firmy sa tak začala nevyhnutne deliť na dve veľké skupiny – developerov a publisherov. Tí prví vyvíjajú samotnú hru, ručia hlavou za jej parametre, kvalitu, a predovšetkým hrateľnosť. Druhá partia má na krku predaj, marketing a celý „píár“ cirkusu okolo práve vydávaného, ešte horúceho titulu. Povedané inak. Developeri sú robotníci pri strojoch a publisheri ich zázemie, často v oblekoch. Všetku túto vnútrofiremnú evolúciu urýchlila obchodná dohoda so spoločnosťou spoza Atlantiku, ktorá pre nás znamenala istotu, ale aj zásadné zmeny. Doby jednej izby, práce na kolene a krabíc od pizze skončili.
Sorry, ak si teraz nájdete trochu času, môžem vás – aspoň krátko – zasvätiť do postupu, ako sa taká počítačová hra vlastne rodí, hmm? Koniec-koncov, nie je to v zásade nič tajné, ba ani tajomné, ale skôr podnetné, zaujímavé a tvorivé.
Asi to sotva koho prekvapí, ale na samom začiatku je nápad – stačí pár slov, riadkov. Čo je ale omnoho podstatnejšie, musí to byť dobrý nápad, napokon ako pri každej tvorivej robote. Keď sa vybraná a problému znalá partia ľudí zhodne, žeby to stálo za pokus, nasleduje fáza dlhého sedenia. Prvotný nápad nabaľuje ďalšie, rozvíja sa a rastie, až sa objavia prvé samostatné celky aj prvé ukázky, čo by sa dalo vo vyvíjanej hre s týmto materiálom dosiahnuť. Takéto ukážky voláme prototypy.
Najcennejšou postavou tejto dôležitej fázy je herný dizajnér, ktorý celý projekt kočíruje a dáva mu originálny fejs. Bez prototypu sa jednoducho nikam nepohnete. Môže mať podobu grafiky alebo ide o technologické ukážky, čo a ako budú naši vymyslení hrdinovia robiť, ako pošlape samotné ovládanie hry a tak. Prototypy sú zásadnou súčasťou plánovania celej hry. Alchýmia plánovania spočíva aj v tom, že umožňuje dokonalú prípravu na výrobu. V okamihu, keď sú všetky plány hotové, začína sa s výrobou, teda produkciou.
Prvým cieľom produkcie je alfa verzia, čo je niečo ako basic kostra hry. Obsahuje takmer všetky levely, hlavné postavy a postavičky, dôležité predmety. Mala by už šliapať väčšina herných mechaník, a nejaký nedočkavec si hru môže aj zahrať. Beta verzia predstavuje fázu, kedy býva hra plne funkčná, aj keď ešte v sebe nesie chyby a sem-tam aj nášlapné míny. Tieto kotrmelce musia vychytať baby a chalani s titulom – tester. Laicky povedané, hrajú sa, bavia, a hľadajú kiksy, problémy, nelogičnosti a kadejaké kozmetické prešľapy. Poviem vám, nie je to žiadna hračka, fičať deň, čo deň ako tester, ale bez ich prispenia a driny za kompom, nie je vôbec mysliteľné pustiť nový titul na trh.
Akonáhle mega ťažká rola testera skončila, štartuje konečne fin finále, ktoré je označované aj ako postprodukcia. Tu sa všetko doladí, naleští a odsúhlasí. Zvykne sa tiež hovoriť o zlatej verzii hry, teda produkte, ktorý sa lisuje na daný nosič, balí a odosiela do distribúcie.
Pravda, sem-tam sa pritrafí, že i v konečnej hre, lákavo ležiacej na regáloch, sa nájdu zabudnuto hrozivé kopance. Vtedy je potrebné vydať tzv. patch, čo je akási záplata. Ide o mini program, ktorý chyby odstráni a hru opraví. V prípade, že sme mega dobrí, a hra sa páči, vydávame datadisk, čo môžeme zjednodušene označiť za rozšírenie obsahu, ergo dajaké nové postavy, prekážky alebo iné, menšie prekvapenie. No, a ešte je tu slovo pokračovanie s veľkým P. Tento krok stelesňuje sen každého vývojára. Na trh sa uvoľňuje iba v prípade, že sa podarilo stvoriť bestseller, a tak nadšení fanúšikovia dostávajú poriadny nášup nových nápadov, postáv a rôznych herných vychytávok.
Ak sa teraz rozpačito usmejete, máte absolútnu pravdu, to je vlastne všetko. Za týmito niekoľkými chaotickými riadkami leží nekonečné more času, kopa roboty a stohy nervov, ale keď sa zadarí, tú radosť vám žiadne prachy nevyvážia.
Našu firmu také šťastie postihlo nedávno a bol to zážitok, ktorý nepopíšem, lebo neviem ako. Skrátka, naša hra zabodovala. Dôsledky tohoto šťastia mali tie najrôznejšie podoby. Peniaze na učtoch, ďalšie veľké plány, niekoľko nových ľudí, a najmä – nutnosť nového ofisu a jeho interiérová premena.
Po uvážení všetkých pre a proti, sa chválabohu ukázalo, že sťahovanie na inú adresu padá, keďže stačilo prikúpiť vedľajšie miestnosti a stavebne všetko šikovne zjednotiť. Horšie to ale bolo s doladením takto získaných priestorov, aby pôsobili adekvátne firme, jej charakteru, a hlavne nám samotným. Bez mučenia priznávam, radšej sa pustím do náročnej novej hry, ako zvažovať, čo s empty interiérom.
Zapátrali sme v našich kontaktoch, oslovili zopár známych a na svete bol tip, kto nás mohol zbaviť tej neľahkej úlohy. Stretli sme sa teda s pani Pavlínou Lipkovou z firmy ORIGINE INTERIER DESIGN, realizácia, návrh interiéru kancelárie Bratislava. Sme profíci a už po pár minútach nám bolo jasné, že hovoríme so ženou-profíčkou, ktorá je dokonale pripravená a vie, čo a ako nám navrhne. Toto poznanie celú situáciu zjednodušilo a pomerne rýchlo sme sa dostávali finálnemu konceptu a konečným plánom, ako zmeniť priestory firmy.
Hádam ešte jedna malá poznámka k nasledujúcim myšlienkam. Novozískané priestory pre budúce zámery nabrali na veľkosti a podľa môjho skromného úsudku boli temer obrovské. Tento fakt konštatovala aj pani Lipková, ale tie ohníky v jej očiach, dávali tušiť, že sa na svoj biznis viac ako teší. Zadanie nemalo žiadne dramatické limity, ani veľké oči. Chceli sme získať hlavne svetlý, vzdušný priestor, ktorý bude vzdialene pripomínať centrálu za Atlantikom, takže malo ísť o mix – trochu klasiky, trochu moderny, a menej extravagancie.
Rozhodovanie o predvybraných farbách a materiáloch nebolo nič jednoduché. Boli sme si ale vedomí, že ide o výsledok, ktorý bude našu spoločnosť nielen reprezentovať, ale pomáhať zamestnancom i nám osobne. Znie to často ako banalita, či fráza, no adekvátne zvolené a presne vyladené pracovné prostredie býva kľúčovým prvkom všetkých odvedených výkonov, celkovej spokojnosti a každodennej chuti posúvať firemné i osobné limity.
Napokon sme dali zelenú bielej farbe, kombinovanej s drevenými prvkami. Nehovoril som o tom ešte s nikým, ale k súhlasu s takýmto riešením ma priviedol maličký, podvedome odhalený prvok osobnej nostalgie. Pri prvých skicách a úvahách ma to ešte nenapadlo, no časom mi svitlo. Veď predsa nábytok v mojej chlapčenskej izbe, v dome rodičov, bol tiež kombináciou dreva a bielej farby. Vtedy sa tých pár skriniek, stôl a jednoduchá skriňa honosili prapodivným názvom – študentská izba, a vo mne vyvolávali pocity predčasnej dospelosti a vynútenej povinnosti vzorne ukladať bielizeň.
Ok, takže biela a drevené prvky. Pani Lipková k tejto materiálovo ušľachtilej dvojici priradila ešte dva motívy – kváder a kocku. Tieto geometrické telesá sa v najrôznejších podobách prelínajú každou miestnosťou a tvoria myšlienkový skelet premeneného interiéru. Prvý pohľad možno v niekom vyvoláva neurčitý pocit, že tej bielej je tu akosi priveľa. Iste, to nemožno spochybniť. Hlavná idea však spočívala v tom, že biela už od nepamäti symbolizovala začiatok, ideál, vysoké hodnoty.
Biela farba sa dá tiež vnímať ako symbol nepopísaného listu papiera, ktorý človek túži spojiť s prvým slovom, prvou skicou a prvým nápadom. Spoliehali sme na pani Lipkovú, že dualitu dreva a bielej dokonale skĺbi a vyváži k plnej spokojnosti. Dnes rád a plný spokojnosti dodávam – nesklamali sme sa.
Podlaha. Autorka zvolila trochu nečakanej extravagancie, ktorá ale nijako nevybočila z línie konceptu. Použila opäť bielu, pričom je celá plocha lesklá a nevšedne pôsobivá. Smiali sme, lebo niekto nad tým nápadom hlesol, že chalani chodia ku kompom tak, či tak v papučiach, ergo s údržbou lesklej podlahy žiadny problém nebude.
Po dokončení sme dali pani Lipkovej za pravdu. Interiér vďaka tejto bielej ploche vyrástol, skrásnel a celý priestor našej firmy posunul o full level vyššie. Treba hádam len doplniť, že laminátová podlaha je veľmi odolná a podľa slov šéfa facility, bude údržba bezproblémová. Je mi to celkom jasné – za všetkým hľadaj papuče.
Prítomnosť veľkých okien a svetlej podlahy priviedla pani dizajnérku ku skvelej myšlienke, že na steny vyberie sivý odtieň, čo vo výsledku priestory nečakane zútulnilo. Sivá odjakživa dávala vyniknúť bielej a náš nábytok s dreveným dekorom a bielou farbou, to neurobil inak. Doslova zo svojho miesta vyskočil a hlasito dáva o sebe vedieť.
Steny sa stali okrem iného miestom, kde boli zavesené poniektoré zo skriniek, čo vyrobilo nielen viac miesta na podlahe, ale zároveň rozbilo súvislú plochu stien novými prvkami. Stačí len trošku fantázie a niektoré zo skriniek odrazu vyzerajú ako avantgardné, minimalistické obrazy, ktoré sviežo premieňajú jednoliaty rytmus sivej. Samozrejme, že každá zo zavesených častí nábytku sa plne využíva a je nanajvýš funkčná.
Nábytok v kombinácii dreva a bielej farby sa prelína celým priestorom firmy a vytvára tak jednotnú myšlienku a identitu. Za zmienku ešte stojí skutočnosť, že niekoľko skriniek dostalo dvierka zo skla. Táto zdanlivá maličkosť však uvoľňuje hmotu v danom mieste a zároveň smeruje svetlo aj do iných uhlov.
Ak hovoríme o ladení. Pani Lipková pri svojom koncepte myslela v oveľa širšej perspektíve. Samozrejme, že zladila nábytok, ale aj obidve veľké miestnosti, ktoré tvoria priestor nášho ofisu. Obe medzi sebou oddelila stenou, vytvorenou ako dômyslená kombinácia mliečneho skla a drevených dosiek, pričom dosky majú rovnaký odtieň ako samotný nábytok.
Pracovné stoly, za ktorými sa všetko v našej firme narodí, majú pozdĺžny tvar, celkom prostý a tvarovo nenútený. Identická – simple – je aj stena, ktorá oddeľuje pracovné plochy stolov. Pochopiteľne dekor použitého dreva si ponechala. Stoličky dostali nanajvýš ladné a naozaj pôsobivé krivky, vymodelované z pochrómovanej ocele a snehovobielych opierok aj sedákov.
Vždy dôležitý rébus dostatočného prílivu svetla a jeho zdrojov sa nám v spolupráci s pani dizajnérkou podarilo vyriešiť bez väčších problémov. Tvarovo svietidlá korešpondujú s už použitými geometrickými telesami, teda kockou a kvádrom. Na strope pripomínajú futuristické bieloskvúce boxy, ktoré celú plochu skvele rytmizujú, delia a udržujú v príjemne naladenom napätí. Myslím, že každý, kto sa pri nich pristavil, neostal pod ich svetlom chladný a venoval im úprimné slová chvály.
Myslím, že práve teraz prišiel čas aj na iný názor, ako len ten môj. Tesne po dokončení sme mali – zhodou okolností – vzácnu návštevu spoza oceána. Samozrejme, patrila k nej aj prehliadka nových priestorov firmy. Reakcia bola celkom jednoznačná a pre našu spoločnosť viac ako uznanlivá. Nebudem opakovať slová, ani prímery, ktoré padali, skôr osvetlím malý detail, hovoriaci zrejme za všetko. Až pri káve náš hosť s úsmevom poznamenal, že keby za oknami nevidel tak jednoznačné signály, že je práve na Slovensku, interiér by ho ani na okamih nenechal na pochybách, že je doma v Štátoch. Naschvál som vyzrel cez okno a na jednom z bilbordov dajakej domácej cestovky prečítal mega headline – Vitajte na Slovensku, priatelia.
vk 
Russl