ewita

Úžasný slnečný byt pod hradom Špilberk

Od detstva žijem v Brne. Z okna som denne vídala múry historického hradu Špilberk, ktorý má v mojom rodnom hanteci nesmierne pôvabné meno – Špilas. Už vtedy som hlboko verila, že žijem na tom najkrajšom mieste na svete. Jedineční, nádherní ľudia, sýta zeleň okolitého parku, modré nebo a svetlo – veľa, veľa svetla. Nič ma tak od detských rokov nefascinovalo, ako ten prílev, celé prúdy a lavíny svetla.

Ako malá som dokonca zaspávala pri rozsvietenej nočnej lampe, čo mame spočiatku robilo nemalé vrásky. Priateľky ju totiž – ako to už ženy medzi sebou robievajú – presviedčali, že by sa mala určite poradiť s lekárom, veď malé dieťa má zaspávať a spať po tme, tvrdili neliehavo. Našťastie, mama mala vždy svoju vlastnú hlavu a nechala, aby čas dal tieto veci do poriadku.

Už dávno zaspávam bez ochrany nočnej lampy, ale dýchajúce svetlo z môjho života neodišlo, skôr naopak. Dnes sa venujem umeleckej fotografii a nič ma tak silno nenapĺňa, ako práca s tieňom, svetlom a ich úžasne premenlivým jazykom. Aby som však na tomto mieste celkom nezavádzala, dôležitým, snáď určujúcim bodom v mojom živote je partner a rodina. Bez nich by aj tvorivé svetlo s tieň ostali len púhymi obrysmi, tým pradávnym prechodom medzi tmou a neurčitým svitaním.

Ešte teraz tomu viem ťažko uveriť, ale prednedávnom som po rodičoch zdedila náš rodinný, nádherne slnečný byt. Áno, práve ten, kde som vyrastala a spoznávala určujúce miesta svojho detstva, byt pod hradom Špilasom, teda Špilberkom. Asi bude teraz celkom zbytočné popisovať tú zmes pocitov, ktoré sa ma v tom okamihu zmocnili, ale rodičia mi tú nečakanú správu oznámili s takou tichou radosťou, a zároveň vyrovnaným pokojom, že som sprvoti ich slovám zdráhala uveriť. Hmm, svetlo ma zase raz krásne zaskočilo a prekvapilo, keď mi rovnými, nezbednými nohami vhuplo do života.

Po skončení školy som s rodičmi nežila v jednej domácnosti už niekoľko rokov, a tak som bola za ten dar samozrejme nesmierne rada, aj keď slovo „rada“ nevystihuje v tomto prípade takmer nič. Náš rodinný byt rodičia diskrétne kúpili do osobného vlastníctva a podarovali mi ho – niečo ako štartovný blok do dcérinej budúcnosti. Nebudem tu nič predstierať, bola som nadšená a detským pocitom šťastia takmer bez seba. Takže ja mám svoj vlastný byt a spolu s priateľom svoje prvé, nádherné miesto pre spoločný život.

Keď sme s partnerom po prvý raz stáli za prahom toho veľkého daru, odrazu ma napadlo, ako sú tie spomienkami poprepletané steny unavené, šedivé a ťažké. Iste, úplne jasne som spoznávala a ostro počula svoje roztopašné detské kroky, videla celý zástup milých obrazov a nálad, cítila vône nedeľného obeda a vianočného ihličia.

Ako ale občas vravieval jeden z mojich zbožňovaných pedagógov – miesta nikdy nestrácame, len v nás tichšie hovoria. V tej chvíli sme obaja – ja i priateľ – vedeli, že tento starý, živý byt otvoríme dokorán podstatnej zmene, sile svetla a novému, odvážnejšiemu priestoru.

Svoju mamu bezhranične milujem a potrebujem, a bolo mi od samého začiatku jasné, že zamýšľaná rekonštrukcia a zásadná prestavba, by sa mala páčiť i jej. Napokon, žila v tom byte najdlhšie, a to miesto bolo pre ňu stredobodom života a našej rodiny. To ma zväzovalo a motivovalo zároveň. Nemohla a nesmela som ju sklamať.

Vynorila sa tak pred nami neľahká otázka, ako a kde začať, a najmä, komu zveriť takúto náročnú – strašne nerada to slovo používam, ale vtedy bolo určite namieste – a zodpovednú úlohu. Pracujem síce s umeleckou fotografiou, no bytový dizajn vnímam viac pocitovo a laicky, ba skôr dobrodružne. Priateľ a rodičia sa zase po celý život pohybujú vo svete čísel, techniky a presných meraní, takže ani z tejto strany sa ktovieaká účinná pomoc čakať nedala. Oslovili sme preto viacerých interiérových dizajnérov, predstavili im svoje zámery a verili, že medzi nimi nájdeme spriaznenú, otvorenú a počúvajúcu dušu.

Svetlo bolo pre mňa vždy o kúsok viac ako hudba. Dá sa tiež len vidieť a cítiť, aj keď našim dlaniam uniká. Nemienila som preto nijako predstierať, že pri tejto prestavbe môže byť niečo dôležitejšie ako práve svetlo a priestor, do ktorých sa mal celý byt s veľkým citom ponoriť. Priateľ mal takmer totožné predstavy, a tak ostávalo len to najpodstatnejšie – skúsená, kreatívna osobnosť, ktorá si so všetkým poradí na profesionálnej úrovni a náš byt postupne premení na iné miesto.

Nečudo, že ťažiskovou vetou celého tohoto rodinného zadania, bola pomerne striktná, ale obsažná požiadavka, aby dizajnér vtisol nášmu bytu osobitý, nezameniteľný charakter a nechal v každom okamihu hovoriť radšej priestor a svetlo. Osobnosť bytového výtvarníka sme preto vyberali obzvlášť starostlivo a skutočne precízne. Jasné, trvalo nám to o to dlhšie, ale domov neznesie žiadne prímery.

Napokon naša voľba padla na skúsenú dizajnérku, pani Pavlínu Lipkovú a jej firmu ORIGINE INTERIER DESIGN,  realizácia a návrh interiéru bytov Bratislava. Iste, nešlo len o osobné sympatie, aj keď tie často hrajú podstatnú rolu. Pani Lipková však ako jediná z radu oslovených, dokázala naše zadanie spracovať do hmatateľného nápadu už na prvej schôdzke. A to bokom ponechávam chúlostivú otázku finančného rozpočtu, keďže viacerí dizajnéri sa k téme peňazí vyjadrovali značne neurčito, často neochotne alebo vyhýbavo. Takže aj v tomto smere bolo rozhodnuté a išlo sa na vec.

Koncept pani Lipkovej bol od jej prvej skice plne podriadený našim predstavám a nijako sa ich nesnažil obísť, práve naopak. Svetlo a priestor mali vytvoriť základné obrysy, a naša profesná práca, naše záľuby aj životný štýl, mali zase vytvoriť celú krajinu. Treba hádam tiež povedať, že celková rekonštrukcia rátala s náročným prebúraním niekoľkých miestností bytu a ich následným spojením do jedného celku. Bolo jasné, že práve tu sa ukrýva jedine správny smer, vedúci k vysnívaným líniám svetla a nového priestoru.

Náš rodinný byt bol priestorovo orientovaný od východu na západ, takže deficitom svetla nikdy zásadne netrpel. Každá z miestností mala denného svetla dostatok v každom ročnom období. Pani Lipková ale prišla s nečakanou, trochu rebelantskou myšlienkou, že by sme mali spojiť kuchyňu a obývaciu izbu dokopy.

Sprvu sa nám zdal tento krok akousi malou svätokrádežou, lebo detské spomienky patria medzi najsilnejšie a človek ich ťažko trhá alebo gumuje. Po dlhších rozhovoroch a závažných argumentoch pani dizajnérky sme s jej nápadom napokon súhlasili. Ukázalo sa však, že táto premyslená zmena, bude v dejinách našej rodiny navždy patriť k tým šťastnejším.

a-slnecny-byt-pod-spilberkem-2

Novovytvorený priestor poskytol tomu bytu odrazu iný, nečakaný akcent, prítomné svetlo sa ešte viac roztancovalo a nám sa s dávkou zadosťučinenia potvrdilo, že pani Lipková je profesionálkou na svojom mieste.

Ak mi, prosím, dovolíte, teraz niekoľko myšlienok zo ženského sveta. Bola som vychovaná ako slobodomyseľná a nezávislá žena, ktorá z princípu odmieta rôzne stereotypy, najmä tie, čo sú zhusta spájané s úlohami oboch pohlaví v spoločnosti. Nič sa nedá robiť, ale zbožňujem varenie, ľudí za stolom, plné, chutné taniere, voňavú kuchyňu a čas v nej strávený. Pri varení fantasticky relaxujem, vyčistím si dokonale hlavu, a napriek unaveným nohám, sa cítim nadmieru spokojná a užitočná.

Aj preto, som po celé roky – vlastne od dievčenského rojčenia – snívala o červenej kuchynskej linke a spotrebičoch, čo sa v nej svojim dizajnom a farbou nijako nestratia. Pani Lipková moje sny jednoznačne pochopila, a ako žena aj vehementne podporila. Kuchyňu tak dnes máme krásne červenú, ladia s ňou aj spotrebiče a ja som šťastná už len pri pomyslení na toto miesto.

Z môjho pohľadu mi nedá nespomenúť ešte na ďalší, ozaj podstatný rozmer rekonštrukcie nášho bytu, ktorým bola voľba farieb a ich vzájomné zosúladenie. Nebojím sa povedať, že dobrý vkus mi nie je cudzí a dokážem s ním pracovať, ale na toto som si netrúfala.

Našťastie, pani dizajnérka túto zapeklitú úlohu zvládla na výbornú, najmä pokiaľ išlo o citlivé farebné prepojenie obývacej miestnosti a kuchyne. Ako som už pred chvíľou povedala, obidve miestnosti sme po väčšom stavebnom zásahu plynule spojili do jedného, svetlejšieho a vzdušnejšieho celku, čo predpokladalo primerane zvládnuť aj ich rozdielnu farebnosť.

Pochopiteľne, tento zložitý krok si vyžiadal vskutku tvorivo vyladiť voľbu použitých farieb tak, aby vedľa seba spokojne žili, vzájomne si rozumeli a nikdy nepomreli… K spokojnosti všetkých sa však opäť raz jasne ukázalo, že skutočná odborníčka vie rozlúsknuť aj takýto tažký oriešok.

Nielenže boli do celého, novonarodeného priestoru, teda kuchyňa plus obývačka, vybrané skutočne pôsobivé a nanajvýš moderné farebné odtiene, ale skúsená profesionálka nezabudla ani na vyslovené maličkosti a detaily, akými sú napríklad obrázky na stene. Odrazu do seba začalo všetko krásne a logicky zapadať.

Neviem, či príliš neodbieham od témy, ale vtedy som si opäť uvedomila, čo tvorí rozdiel medzi vkusom amatéra a odbornosťou profesionála. Niežeby ma, ako tvorivého umelca, tento pocit ešte nikdy neoslovil, ale fotografia má jednoducho iné vzorce a premenné.

Potvrdením týchto slov nech je i ďalší, umne a s prehľadom zvládnutý stupienok, ktorým bolo napojenie, či z môjho pohľadu, skôr zjednotenie pôvodných parkiet a plávajúcej podlahy. Jadrom správneho riešenia bol výber adekvátnej farby a príslušného dekoru. Pani Lipková sa nepomýlila a vzala do ruky správny materiál a odtieň. Na prvý pohľad nie je prechod takmer rozoznateľný.

Pôvodné parkety a nová podlaha sa tak dnes tvária ako dávni susedia a dobrí priatelia. Navyše, podlaha v kuchyni získala ďalšie plus v podobe nápaditej mozaiky. Jej zvláštne svieže vyžarovanie a neotrelý vzhľad, skvele dopĺňajú charakter a štýl miestnosti, čím modelujú vskutku neprehliadnuteľný dojem.

Pri spätnom pohľade na tie týždne práce okolo premien nášho bývania ma často premkne ťažko uchopiteľný pocit, že do môjho, kedysi rodinného bytu, skutočne vstúpilo viac svetla a celý sa ponoril do nového, nepoznaného, ale o to viac očakávaného priestoru.

Všetky moje spomienky, radosti aj detské trápenia ostali síce naďalej uložené v jeho stenách, ale získali dospelejšie rozmery a citmi obrúsené hrany. Ten byt sa tak stal pre mňa a môjho partnera nielen novým domovom, ale aj svetlom, ktoré sa odrazu dalo pevne uchopiť do dlane a počúvať jeho jedinečný príbeh.